Profesor MUDr. Daniel Pella, PhD., je kardiológ a dekan Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach UN L. Pasteura
- Ako vnímaš šport vo vzťahu k zdraviu? Zdieľaš názor, že športom k trvalej invalidite alebo si skôr za heslo športom k zdraviu?
Škoda, že dokonca aj medzi lekárskou verejnosťou sa pomerne často objavuje aj tá zmienená invalidita. Je to absolútny nezmysel. Ba prirovnal by som to ku extrémnemu tvrdeniu, že ak nechcete zomrieť, jedinou šancou je nenarodiť sa…Alebo, že „narodenie sa“ je prvým krokom ku koncu života…
Ale odpoviem racionálne. Tak ako aj pri liekoch, či potravinách, tak aj pri športe výber toho správneho druhu a v patričnej dávke je nesmierne dôležitý. Rozumne vyberané športové aktivity vzhľadom ku vlastným možnostiam, zdravotným limitáciám a v dávkach, ktoré sú adekvátne schopnostiam toho ktorého jedinca – doposiaľ všetky výskumy potvrdili, že neexistuje nič lepšie pre zdravie. Zdravý životný štýl to je dnes v prvom rade pravidelná pohybová aktivita. Odpoveď som začal pesimisticky, nuž dokončím s istou dávkou nadsádzky, ba až humoru – pri športe môžete svoj „vrchol“ dosiahnuť oveľa častejšie a úspešnejšie ako pri sexe, ktorý je však takisto vítanou, nielen „športovou“ aktivitou.
- Ktoré boli alebo sú tvoje obľúbené športy a na akej úrovni si sa im venoval?
Šport patrí medzi moje najväčšie hobby a vždy som sa tešil z možnosti športovať.
Začnem teda tými, ktoré rád robím a rád sa na nich aj dívam. Číslo 1 je pre mňa určite alpské lyžovanie. V mladosti som krátko hral aj vrcholovo futbal, mám ho rád dodnes, rovnako tak hokej. Cyklistika ( či cestná alebo horská ) je výborná. Mám rád aj plávanie, ale v ňom som „slabý“ v rýchlosti (inak je to s vytrvalosťou). Nuž a obrovské množstvá hodín som strávil pri šachu, tenise, stolnom tenise. Milujem motorizmus (napr. jazdu do vrchu, v serpentínach), ale tu sa musím „krotiť“, pretože na bežných cestách to robiť nemožno.
Vrátim sa ešte krátko k lyžovaniu. Znie smiešne, ak niekto povie, že lyžuje dobre, pretože zišiel, napríklad, aj Lomnické sedlo. Stačí pozrieť na pretekárov vo Svetovom pohári, ktorí v slalome idú zhruba jednu minútu a sú zadýchaní ešte 5-10 minút po dojazde. Všetko je o tom, ako to robíte. Na dovolenkách spravidla lyžujem celý deň a únava je zvyčajne príjemná. Ale ak si dáme so synom preteky tak mám často dosť na istý čas aj po jednej minútovej jazde…
- Si špičkový lekár a aj manažér v medicíne. Akú časť tvojho živote dnes vypĺňa šport?
Oveľa menšiu, ako by som si prial. Tá prvá veta v otázke je síce istým zadosťučinením, že to čo robím, zrejme robím dobre, ale prináša to obete, najmä stratu voľného času. Všetko, čo chcete robiť na vysokej úrovni si vyžaduje veľa času a námahy. „Motorizmu“ sa niekedy venujem aj 30 hodín týždenne. Nemožno tu však hovoriť o zdraviu prospešnej aktivite, skôr o fyzickej a psychickej výdrži. Aktuálne je to u mňa tak, že intenzívne pracujem (vtedy takmer nešportujem), ale snažím sa aj intenzívne aktívne oddychovať (športovať). Spravidla sú to víkendy, občas sa nájde chvíľka aj počas bežných prac. týždňov, ale tu by skôr hovoril o prevencii (šport doma v izbe, na podlahe, v studenej sprche…) Ten pomer by som rád zmenil viac v prospech toho intenzívneho športového oddychu.
- Dávajú ti skúsenosti a zážitky zo športu niečo pozitívne pre tvoju profesionálnu kariéru?
Veľmi veľa. Stačí jeden príklad – alpské lyžovanie – naučí Vás vytrvalosti, zmyslu pre detail, presnosť, zodpovednosť. Trať je potrebné prejsť čo najrozumnejšie, každá jazda môže byť lepšia. Dá sa povedať, že od predškolského veku sa aj teraz cítim v lyžovaní ako žiak, vždy prežívam aj čosi nové, každou jazdou sa čomusi naučím. Ja si myslím, že to boli moji rodičia, ktorí ma doviedli k tým najväčším krásam lyžovania – paradoxne to boli aj „ťažké stránky“ už v detstve úplne bežné šľapanie do kopca bez vlekov, kombinácia ukrutného mrazu, sneženia, alebo naopak blankytne modrá obloha s neuveriteľne teplým slnkom na špecifických miestach už aj vo februári… to treba zažiť, naučiť sa to vyhľadávať a človek sa do toho zamiluje viac ako do čohokoľvek. Pri lyžovačke bolo aj niekoľko zranení, napriek tomu, že sám som nespadol možno niekoľko rokov… Lyže ma naučili odolnosti, výdrži a možno práve preto som si vybral medicínu, lebo je rovnako ťažká, krásna, občas zase boľavá, spojená s utrpením, ale často prinášajúca to najkrajšie, návrat zdravia pre pacientov, pocit sebauspokojenia z dobre a zmysluplne vykonanej práce.. Môj otec lyžoval do svojich 86 rokov a môj najväčší sen do budúcnosti nie je materiálny, ale mať to šťastie a zdravie, môcť sa mu podobať.
- Pozitívne účinky otužovania sú dlhodobo známe. Otužilci takmer netrpia chrípkami a nachladnutím. Prečo všetci neotužujú aby boli zdraví ale radšej dávajú prednosť vakcínam proti chrípke a podobne?
Domnievam sa, že jedným z najväčších problémov súčasnej spoločnosti je, že ľudia chcú všetko dosiahnuť čo najľahšie. Chcú mať dobrý plat, rýchlo aj dobré materiálne zázemie a nechcú prekonávať prekážky. Akosi sa to stalo módou. Pýtate sa na otužovanie… je mnoho mladých, ktorí počas dňa neurobia ani 1 000 krokov. Preto je naša populácia nezdravšia ako bola kedysi a siaha veľmi často po liekoch, ktoré síce život predlžujú, ale… Domnievam sa, že mnohí ľudia ani netušia, aká by mohla byť ich kvalita života, keby sa venovali pravidelne športu, či otužovaniu. Úspešný športový výkon a rovnako tak otužovanie, prináša eufóriu, radosť z výsledku.
Niekedy na začiatku toho storočia som prišiel na naše Ministerstvo zdravotníctva s návrhom zriadenia špecializačného odboru Preventívna medicína. Neuspel som. Pritom som presvedčený, ak by rodičia učili športu svoje deti od predškolského veku a už v základných školách (tak ako je to dnes už vo viacerých krajinách – pilotné sú projekty z Austrálie a Nového Zélandu) by sa vyučovala aj spomínaná preventívna medicína – isto nie pod takým názvom, ale napríklad „Ako zdravo žiť“, alebo „Ako je možné byť v živote zdravý a šťastný“. Som presvedčený, že deti by takýto predmet uvítali. Ak to neurobíme, epidémia obezity a cukrovky bude narastať a naše obyvateľstvo, ktoré, žiaľ, aj v súčasnosti patrí do kategórie tých, ktorí nielenže žijú kratšie ako je priemer v krajinách EÚ, ale žijú oveľa menej kvalitne a oveľa skôr začnú trpieť na nejaké ochorenie. Dĺžka života bez choroby sa u nás stále skracuje a to je priam tragédiou tejto spoločnosti. Ak s tým nezačneme niečo robiť – najlepšie ihneď – budeme mať stále plné čakárne pacientov a stále pesimisticky naladených ľudí…prežívajúcich…
- Máš v svojom živote nejaké mentálne a fyzické méty, ktoré chceš ešte dosiahnuť?
Kto ich nemá, de facto prestal žiť. Netreba sa nikdy zmieriť s tým, že človek je stále starší. Na lyžovačke v talianskych Dolomitoch si raz k nám prisadli dve „starenky“ v lyžiarkach a dali si kalíštek alkoholu, kávu, minerálku – dobre sa zabávali, užívali slnko a vysokohorskú pohodu. Zostal som v úžase, keď mi jedna z nich na moju neslušnú otázku odvetila, „ale áno, môžete sa spýtať, mám 90 rokov“. Nuž taká je moja mentálna aj fyzická méta – zostať šťastný a mať radosť zo života. Nie jeho dĺžka je rozhodujúca, ale kvalita. Som presvedčený, že mnohí naši tridsiatnici sú na tom mentálne horšie, ako spomínané úctyhodné dámy.
- Aký je tvoj vzťah k alkoholu a fajčeniu?
Asi je to provokačná otázka…žartujem, ale to čo poviem, je pravda. Fajčiť som začal ako 6 ročný v roku 1968… naučili ma to ruskí vojaci, okupácia, bývalí sme vedľa kasární… S obľubou hovorím, že som prestal s fajčením ako 9-ročný, pretože už vtedy som mal dosť rozumu na to, aby som zistil, že fajčenie je škodlivé. Som zásadný odporca fajčenia Nepoznám žiadny zdravotný benefit fajčenia a ak by som mal také možnosti, najlepšie by bolo urobiť všetko preto, aby ľudia mali oveľa viac motívov ako prestať, či vôbec nezačať fajčiť. Napríklad zaviesť „malusy“ v zdravotnom poistení. Zákazy na vybraných miestach pôsobia niekedy smiešne, niekedy priam demotivujúco – je to zakázané, nikto to nekontroluje a ak sa sťažujete, ste považovaný za netolerantného blázna.
Alkohol je širšia oblasť, lepšie by bolo spýtať sa na nápoje, či potraviny s istým obsahom alkoholu.
Myslím, že nemá význam uvádzať nejaké čísla, čo môžeme a čo nie, ale malá dávka alkoholu v dobre zvolenej forme (zrejme najlepšie sú suché vína, „kvapka kvalitného koňaku“, či dobré pivo napríklad aj po náročnom športovom výkone) má jednoznačne dokázané zdraviu prospešné účinky. Bolo by ideálne, keby ľudia vedeli tú „svoju dávku alkoholu“ a čas, kedy si ju môžu dovoliť. Hovorí sa tomu umiernená konzumácia alkoholu, alebo ako vídame na bilboardoch „drink responsibly“ (pite zodpovedne). Opäť však musím konštatovať, že väčšina našej populácie sa to dodnes nenaučila… Zákazy nevyriešia problém, vyriešiť ho môže len a len vzdelanie.
Najnovšie komentáre