Predné Solisko – veľká výzva nr. 1

Priatelia, kamoši, známi a neznámi….Prvá výzva za nami!

Je nutné konštatovať, že sme našli pár veľkostí na ceste hore. Našli sme rovnako aj asi párdňovú svalovicu (dole schodmi je aktuálne možné jedine bokom), potrhané tenisky, pár odpadkov po ceste (ľudia neblbniteeeee), rozklepané nohy pri výškovej chorobe, pár odrenín, rôznych turistov a neturistov cestou hore. Našli sme ale aj čistotu v sebe. Výnimočnú prírodu. Pocity šťastia, odhodlania, zdieľania s rovnako nastavenými ľudmi, pocit pokory…že život sa žije v prítomnosti, že treba byť vďačný za malé/veľké veci a momenty – že sa ráno zobudíš, že žiješ a vnímaš, že chodíš, že bežíš…a že ideš tam hore a prekonávaš sám seba, lebo sú ľudia, ktorí nemôžu, a ďakuješ. Za všetko!

Mirko:

• Zážitok z pondelka ma priviedol opäť na myšlienku (nijak hlbokú a originálnu), že v dnešnej dobe, kedy sme zahltení informáciami s často veľmi otáznou hodnotou, je dobre nájsť si čas a aktivitu na vyčistenie našej hlavy od týchto nánosov a vrátiť sa k našej podstate, ktorá je vlastne veľmi jednoduchá a priamočiara. A vtedy je úplne zrejmé, že tí čo majú viac šťastia (zatiaľ) by sa on mali aspoň v malom podeliť s tými, ktorí ho majú menej a to v akejkoľvek forme pomoci, ktorú uznajú za vhodnú.  A áno aj hory sú tým, čo ma k tejto myšlienke opakovane vracajú….. Preto som rád, že som sa mohol pridať a verím, že oslovíme aj ďalších s podobným pohľadom na svet….

Robo:

• Dnes sme zvládli prvú veľkú výzvu. 2093 m vysoké Predné Solisko. Zo Štrbského Plesa smerom na Jamské pleso, cez Furkotskú dolinu na chatu Solisko a tak už finále hore na Predné Solisko. Cieľ je motivovať ľudí prispieť na transparentný účet počas nasledujúcich 12 mesiacov a vyzbierané peniaze dať na pomoc paliatívnym pacientom v NOÚ v Bratislave.
• Pred začiatkom projektu som sa o ňom rozprával s Adelou Vinceovou. Prejavila záujem, ale položila aj otázku, že ako súvisia relatívne extrémne športové výkony s paliatívnymi pacientami. Na rovinu, nevedel som zmysluplne odpovedať. Dnes som na to prišiel. Bežíš hore na tatranský štít, fyzicky relatívne náročný výkon, beh striedaš s chôdzou v strmých úsekoch. Sleduješ okolitú fascinujúco nádhernú prírodu, cítiš rešpekt, pokoru, ale zároveň sa ponáraš do vlastných myšlienok. Uvedomuješ si, že máš obrovské šťastie, že môžeš takto bežať. Cítiš slobodu a taký špeciálny pocit, že prichádzaš na to, čo má a čo vôbec nemá pre život zmysel. Vieš, že jeden zo zmyslov je vybehnúť hore a pomôcť tým, čo už vybehnúť nemôžu. Toľko, koľko môžeš. Ten pocit je dobrý a veľmi konkrétny. Zároveň si uvedomuješ, že je ťažké ho vysvetliť tým, ktorí nikdy nevybehli na žiadny štít. Dnes ale so mnou vybehlo niekoľko skvelých ľudí. Lenka, Eva, Stano, Rišo, Miro, Rambo, Mery, Evka, Emma a Matúš. Oni všetci to chápu. Ďalšia výzva je Kôprovský štít.

Matúš:

• Hory. Obdivujem ich už od malička i keď popri svojej práci IT-čkára (žiaľ) väčšinou spoza monitora. Nenechám si preto ujsť jedinú príležitosť na skvelé traily slovenskou prírodou. Predné Solisko rozhodne stálo za to! Ideálne počasie, vždy dobre naladená skupina nadšencov, fantastický deň a hodnotný pocit, že i občasný bežec môže v najťažších chvíľach držať súvislý krok so športovou elitou. V neposlednom rade ma hnala vpred aj myšlienka tohto projektu pre dobrú vec, ktorú vždy rád podporím. Výzva nás všetkých stála mnoho síl, no v srdciach sme si odniesli nespočetné množstvo dobrého pocitu z naozaj neobyčajného dňa. Rozhodne sa teším na ďalší beh.

• 

Evka:

• Turistika patrí medzi moje hobby, kedy pri výstupoch na hory moja myseľ slobodneje…, „čistí“ sa a dostáva iný rozmer perspektívy. Zastaví sa čas a nič podstatnejšie ako správne dostúpiť na skalu nie je podstatné. Maximálne oslobodzujúce. 
• Je to aj výzva, hlavne fyzická, zdolať vrch, vybehnúť naň. Nie každý má to šťastie len tak sa vybrať do hôr…na úplný vrchol.. 
• A už vôbec nie pacienti paliatívneho oddelenia, pre ktorých táto zbierka vznikla.

Podporte aj Vy akoukoľvek sumou pacientov onkologického ústavu spolu s nami!

Stano:

• Mnoho ľudí tvrdí že sa cítia dobre a nič im nechýba. Aj takýto výstup ti ukáže že sa dá cítiť ešte lepšie a dnes sme sa o tom všetci presvedčili. Verím že dokážeme motivovať ďalších. Hory a pohyb majú obrovskú moc.

Lenka:

• Začína ísť do tuhého. Pondelok ráno, 26 júla. Sedím ráno v aute, smer Tatry. Rozmýšľam, či viem, čo tu robím, kam sa naozaj chystám, vlastne si to celé čo má prebehnúť úplne ani neviem predstaviť. Premietam si v hlave, že čo sme zas vymysleli….čím bližšie sme, tým viac mi je zle. Nádych, výdych….sme na mieste.
•  Uvítanie so zbytkom partie, ktorí sú v Tatrách ako doma sa vedie v pofidérnom štýle z mojej strany- nemám ruksak, tričko na prezlečenie, vodu…vraj že tu si v horách…Si poviem, veď som z východu, to nejak zvládnem v kraťasoch a tričku…to, že sa v tichosti modlím aby nepršalo si nechávam v pre seba.. 🙂
• Po káve sa odhodlane šinieme dopredu, odpája sa turistická časť od nás „ultra“ nadšencov /haha/. 
• Bežím, fotím, dychčím, spomaľujem. Dostávame sa konečne k rázcestiu „pod furkotou“. Tam si vypínam hlavu. Zrazu som sama. Beh, rýchla chôdza, beh, pomalšia chôdzaJ…Príroda okolo je…galaktická, nadčasová, dokonalá. V hlave konečne prázdno, všetko nechávam za sebou, vnímam krásu, pulzujúci život okolo- stromy, spev vtákov, šum potoka- usmievam sa ako idiot. Znie to možno priveľmi infantilne, ale dosah okolia mi dáva neskutočný pocit nadšenia, voľnosti, prítomnosti- že som v tomto momente tu. Že žijem tu a teraz a všetko ostatné neexistuje.
• Tu a teraz…som šťastná…rovnako mi začínajú veci dochádzať. Že jednoduché veci sú tie najdôležitejšie. Zobudiť sa, vstať, vnímať veci a ľudí okolo. Neprežívať a nežiť automaticky, žiť každý jeden deň naplno. Že sú ľudia, ktorí by dali neviem čo aby tu mohli byť- prejsť sa lesom, byť doma s rodinou, dať si raňajky, prečítať si knihu, športovať…byť zdravý…
• Ako si to dupem hore po kameňoch smer chata pod Soliskom pocítim nejak uvoľnenú nohu…Roztrhnutá teniska…smejem sa, bežím ďalej….čudujem sa sama sebe (v bežnom dni som známa ako výbušný psychopatický cholerik, ktorý najprv spustí a potom premyslí) s akou mne neznámou pozitivitou práve odišla moja pravá teniska Hoka. Nevadí, zmáknem s nohou vonku, sa prevetrá!
• Teším sa na ďalšie spoznávanie Tatier ale hlavne samej seba, a verím, že oslovíme viac a viac ľudí ktorí sa rozhodnú podporiť túto myšlienku.

Emka a Evka: 

• Veľká výzva na Predné Solisko bola úžasnou skúsenosťou. Perfektná atmosféra a super partia ľudí pomohla aj pri situáciách, kedy sme už nevládali. Čerešničkou na torte je už potom fakt, že to robíme pre dobrú vec a môžeme byť súčasťou tejto krásnej akcie! Nevieme sa dočkať výzvy číslo 2. Dúfame, že nás bude nabudúce zase o niečo viac, zdolávať ďalší tatranský štít.