Pocity a dojmy účastníkov zájazdu z Kôprovského štítu
Stanko:
Dnes super výkony všetkých zúčastnených.
Turistická značka Štrbské pleso Kôprovský štít je 4:45hod.
My sme za 4:45 boli už na kofole doma.
Mám celkom dosť ťažké nohy ale dobrý pocit zo super odvedenej túry
Teším sa na ďalšie zážitky.
Roberto:
Dnešné ráno začínalo skoro. O 7.00 bol plán začať druhú z ôsmich bežeckých výziev na 8 tatranských štítov. Tentokrát je cieľom 2367 m vysoký Kôprovský štít. Zo Štrbského plesa behom hore a rovnako behom aj dole. Cieľ nie je len vybehnúť, ale aj motivovať ľudí prispieť na zbierku pre paliatívne oddelenie NOÚ Bratislava. Ľudí, ktorí veria našej myšlienke, bez špekulácií a bočných myšlienok.
Nie som skúsený tatranský horal. Dnes to bol môj druhý štít vo Vysokých Tatrách v mojom živote. Aj môj prvý, Predné Solisko, ma nadchol. Začíname beh na Štrbskom Plese. Pokojné tempo, viem, že 10 km v tatranskom stúpaní nebude zadarmo, ani 10 km zbeh dole. Počasie je dokonalé, ľudí zatiaľ len málo. Vnímam pokoj a krásu prírody. Iný svet. Pri stúpaní na Veľké Hincovo pleso sa mi Tatry ukazujú v absolútnej kráse. Mám kľud si to vychutnať, lebo ľudia takmer žiadni. Mám aj čas premýšľať, ale nechce sa mi. Užívam si obyčajné jednoduché šťastie z možnosti byť tam kde som.
Pomaly sa blížim k vrcholu. Pár mojich spolubežcov je už tam. Z vrcholu je impozantný pohľad. Znovu cítim to, čo na Prednom Solisku – som kráľ sveta!
Bežím dole, užívam si skvelé nové bežecké topánky aj terén. V dolných častiach trate už prichádza realita, „turisti“ sa zobudili a bez pravidiel kráčajú na svoju povinnú túru. Je slnko, selfíčka budú dobre vyzerať.
Dobiehame. V slušnom čase, nohy trochu unavené, ale skvelý pocit. Znovu viem viac o Tatrách, strávil som krásne chvíle v spoločnosti hodnotných ľudí, priateľov a som kráľ sveta. Na dnes stačí. Verím, že sa nám podarilo aj motivovať ľudí k príspevku na zbierku. Ľudí, ktorí veria našej myšlienke.
Evka:
Bolo ráno a druhá výzva pred nami. Kôprovský štít.. Pomyslela som si, áno, vybehnúť na Kôprovský je iná výzva:) Lienočka nám pri štarte rozdala krásne tričká, na ktorých znelo: “Máme silu pomáhať!…a sme namakaní”
Áno, team, je partia namakaných športovcov a ja by som na svoje tričko namiesto namakanosti napísala, že “…som vytrvalá”..
Lebo som to nakoniec dala, hoci na mňa hore chvíľku čakali. Je to super pocit, že som v takomto teame a spolu MÁME SILU POMÁHAŤ!
Zbierka pre pacientov paliatívy čaká na pomoc v podobe financií.
Mne dnes pomohla podpora teamu.. Nenechali ma v tom samú.
Janko:
Ja som prvú výzvu neabsolvoval, ale dnes to bolo super… akoby návrat do príjemných športových aktivít v super kolektíve. Musím sa priznať, že sa teším na 12 -hodinovku najbližšie,… možno pre zmenu bude aj kaša na raňajky namiesto párkov a bude to dokonalé…a som zistil ze Stano má stále formu… nabudúce sa ťa uz držíím.
Lenka:
Ráno sa začína skvelo. Ako známy milovník jedla si dávam porciu párkov, praženicu, džús, dve kávy a niečo sladké. Šak čo, budem to potrebovať. Idem predsa dlhú trasu. Chyba v programe. Systém sa načítava, raňajky cítim ďalších 5 kilometrov. No nič, zvládnem. Smer je jasný. Štrbské pleso ožíva, cítim nadšenie z pohľadov turistov, ktorí sa za nami otáčajú, a s trošku obdivuhodným (alebo ľútostivým? Nie som si istá) pohľadom sledujú náš odvážny krok. Cesta na Popradské pleso ide vcelku dobre, nejaké mierne stúpanie, nožičky fungujú. Štrbské- Popradské nie až tak zle. Chyba v programe číslo dva. Začína sa mierne stúpanie, kedy už začínam pociťovať že ideme fakt hore. Začínam sa mierne potiť, krok sa naťahuje. Ľudí pred sebou ako tak stále obieham, keďže začujú moje dychčanie, tak radšej uhnú. Prestávam sa ľutovať, prestávam vnímať svoju myseľ, lebo ma očarí pohľad ktorý sa otvára smerom na Hincove Pleso. Tie vrchy sú tak blízko, a pritom tak ďaleko…Začína znova mierne stúpanie, a vidím jedného z našich- Mirek- spomínaný Čech si to ide dole oproti mne- že hore už na štíte bol, a ide ešte na Rysy…:D Má môj obdiv a ja pociťujem prílev energie z jeho nadšenia. Konečne veľké skaly, kde si môžem vychutnávať svoju ľahkosť bytia, a jediné nad čím rozmýšľam, je kam stúpať. Kam sa skôr pozrieť. A kam radšej nestúpať…:) Uff, som hore. Ako priamo v hniezde. Okolo mňa je majestátny kruh najmenších veľhôr ale pre mňa tých najväčších. Ten pocit neviem opísať. Vysvetliť. Iba cítiť keď som hore. Ďakujem všetkým, a sebe. Podporte našu myšlienku ak jej veríte- my sa snažíme týmto spôsobom podporiť tých, ktorí bojujú o každú ďalšiu sekundu svojho života svojim spôsobom. Žime a žite naplno.
Najnovšie komentáre